hary01
31.07.2010 12:08 · Príspevkov: 11781
Tohtoročná vlna štrajkov čínskych námezdných pracujúcich, ktorí dlhé roky pasívne znášali pracovné a životné podmienky pripomínajúce ponurú éru dickensovského kapitalizmu 19. storočia, zapôsobila na Západe ako blesk z jasného neba. Narušila nákladové kalkulácie zahraničných investorov a dohnala ich k prehodnocovaniu Číny ako manufaktúry sveta. Viaceré čínske provincie zvyšujú v týchto týždňoch minimálne mzdy, miestami až o tretinu. Nariadila im to ústredná vláda v obave pred sociálnymi nepokojmi vyvolanými štrajkmi v priemyslových centrách. V Šanghaji, hospodárskej metropole krajiny, kde sú životné náklady mimoriadne vysoké, stúpla minimálna mzda už v apríli. Súkromný sektor zvyšoval mzdy minulý mesiac po široko medializovaných štrajkoch v pobočkách západných koncernov Honda, Toyota, Hyundai, Foxconn a ďalších. Čínsky pracovný trh podlieha od roku 2008 novelizovanej sústave pracovného práva koncipovanej podľa požiadaviek Medzinárodnej organizácie práce. Čínskym pracujúcim zaručuje 42-hodinový pracovný čas a minimálnu mzdu, do minulého mesiaca v prepočte 110 eur. Tá nestačí ani na prežitie a núti značnú časť robotníkov pracovať šesť i sedem dní v týždni po desať a dvanásť hodín. Čínske zákony štrajky nezakazujú. Záujmy pracujúcich majú zastupovať oficiálne odbory, ktoré sa vyhýbajú konfrontácii s vládou a investormi. Úmyselné narušenie výroby je trestné, čo si pri štrajkoch vyžaduje komplikované rozdelenie úloh, aby bežiace pásy ostávali v chode. Od predvlaňajška majú podniky zakázané prepúšťať zamestnancov zo dňa na deň a pri odchode im musia vyplácať odstupné. Podniky sú povinné platiť zamestnancom príspevky na sociálne poistenie. Platená má byť aj materská dovolenka. Nadnárodní investori spravidla neradi znášajú dvíhajúce sa náklady na pracovnú silu a sú pripravení premiestniť výrobné prevádzky do lacnejšieho zahraničia. Ich očami zvyknú hodnotiť čínsku ekonomiku aj západné médiá, a preto sú v nich frekventované mená susedných ázijských krajín. Možno sa v nich dočítať, že cena pracovnej sily je nižšia vo Vietname, Kambodži, Laose, Barme, Bangladéši, Pakistane, Indii, Mongolsku a vo viacerých regiónoch Strednej Ázie. K tomu treba pridať desiatky afrických štátov. Žiaden z nich však nedisponuje takou vyspelou infraštruktúrou ako Čína ani takým účinným systémom mobilizácie a nasadzovania obrovských štátnych finančných a ľudských zdrojov ako centrálne riadená Čína.