hary01
Otrokárske metódy si osvojili aj malí slovenskí podnikatelia
Soňa Pacherová | 30. júna 2010 6:14
Práva zamestnancov neporušujú len veľké ázijské firmy, ktoré na Slovensko priniesli praktiky nedôstojné pre európsky trh práce. Nezaostávajú ani malí slovenskí zamestnávatelia. S podriadenými často zaobchádzajú z pozície sily a s vedomím, že zväčša nemajú šancu zamestnať sa inde.Skúsenosti so zamestnávateľom na východe republiky opísal Pravde 27-ročný čitateľ Radoslav. V súčasnosti už ako strojný inžinier pracuje v zodpovedajúcej pozícii v Česku. Priezvisko si však neprial zverejniť s ohľadom na svojich blízkych na Slovensku.
Ešte donedávna bol zamestnaný v malej slovenskej spoločnosti zaoberajúcej sa predajom energetických zariadení. "V niektoré týždne sme robili aj 80 hodín, no zaplatili nám sotva polovicu. Ak niekto požiadal aspoň o náhradné voľno, mohol sa so zamestnaním rozlúčiť," opisuje pomery vo firme. Výplaty dostávali nepravidelne, služobné cesty zamestnávateľ zásadne nepodpisoval, cestovné poistenie nejestvovalo, diéty takisto. Majiteľ firmy im neposkytoval nijaké stravné lístky či inú možnosť stravovania, dokonca im na stravu ani nevymedzil čas.
Zaujímavo tiež "fungovali" firemné odbory. "Za ich šéfa sa vyhlásil priamo majiteľ. Pravdaže, nikto sa nesťažoval. Veď za každé slovo ponosy hrozila výpoveď a možnosti nájsť inú prácu v našom regióne sú minimálne," tvrdí Radoslav.Vrátiť sa na Slovensko nemá chuť. "Pracovná kultúra slušných zahraničných spoločností k nám jednoducho ešte nedorazila. A do malej spoločnosti vedenej slovenským podnikateľom by som už nikdy robiť nešiel."
Podobných príkladov je veľa. Eva, pokladníčka z malej predajne potravín v Bratislave, dostáva krátko pred dôchodkom od šéfa len minimálnu mzdu 307 eur a k tomu ďalšiu stovku "na ruku". "Za dvanásťhodinovky na zmeny vrátane sobôt a nedieľ sa mi to zdá málo. Akú mi z toho vypočítajú penziu?" pýta sa.
Filozofiu činnosti malých podnikov kritizuje aj prezident Konfederácie odborových zväzov Miroslav Gazdík. Veľa ich vlastníkov sa snaží udržať zamestnancov na minimálnej mzde a prípadné ďalšie peniaze im dáva iba "bokom". "Dôvod je jasný - čím nižšia mzda, tým nižšie odvody," hovorí. Aj od toho sa podľa neho následne odvíjajú vážne problémy Sociálnej poisťovne, ktorá bez dostatku príjmov nevie riešiť dôchodkový systém či vyplácať nemocenské dávky.Podľa Gazdíka sa tiež v slovenských pomeroch veľmi zdeformoval pojem "závislá práca". Firmy najradšej zamestnávajú "nútených" živnostníkov bez nárokov na dovolenky, stravné lístky a ďalšie zamestnanecké benefity, za ktorých navyše odvody neplatia vôbec. Do štatistík sa pritom nedostane ani jediný pracovný úraz živnostníka vrátane smrteľných. Všetky následky a zdravotné ujmy je odkázaný riešiť sám, v prípade úmrtia nemajú nárok na odškodné ani jeho pozostalí. "Každoročne v apríli robíme na ich počesť pietne zhromaždenie a dozvedáme sa naozaj smutné príbehy," zdôrazňuje.
Mnohé firmy sa prepusteným ľuďom neunúvajú ani vyplatiť zákonné odstupné, keďže vedia, že tí sa ho len sotva budú domáhať súdnou cestou. Problémy zamestnancov by podľa Gazdíka dokázali zmierniť odborové organizácie, na ktorých založenie však zväčša "chýba guráž". "Kde nepôsobia odbory, tam nie je ani spoločenský dohľad a tým aj možnosti upraviť pracovné vzťahy," mieni.
So strachom zamestnancov, najmä v regiónoch s obrovskou nezamestnanosťou, potom podľa neho zamestnávatelia môžu priamo kalkulovať a bez zábran porušovať ich práva. Pri súbežnej nečinnosti súdov, inšpektorátov práce či úradov práce zamestnanci úplne strácajú dôveru v zlepšenie situácie a boja sa vzoprieť, sťažovať, štrajkovať či inak protestovať.
Soňa Pacherová | 30. júna 2010 6:14
Práva zamestnancov neporušujú len veľké ázijské firmy, ktoré na Slovensko priniesli praktiky nedôstojné pre európsky trh práce. Nezaostávajú ani malí slovenskí zamestnávatelia. S podriadenými často zaobchádzajú z pozície sily a s vedomím, že zväčša nemajú šancu zamestnať sa inde.Skúsenosti so zamestnávateľom na východe republiky opísal Pravde 27-ročný čitateľ Radoslav. V súčasnosti už ako strojný inžinier pracuje v zodpovedajúcej pozícii v Česku. Priezvisko si však neprial zverejniť s ohľadom na svojich blízkych na Slovensku.
Ešte donedávna bol zamestnaný v malej slovenskej spoločnosti zaoberajúcej sa predajom energetických zariadení. "V niektoré týždne sme robili aj 80 hodín, no zaplatili nám sotva polovicu. Ak niekto požiadal aspoň o náhradné voľno, mohol sa so zamestnaním rozlúčiť," opisuje pomery vo firme. Výplaty dostávali nepravidelne, služobné cesty zamestnávateľ zásadne nepodpisoval, cestovné poistenie nejestvovalo, diéty takisto. Majiteľ firmy im neposkytoval nijaké stravné lístky či inú možnosť stravovania, dokonca im na stravu ani nevymedzil čas.
Zaujímavo tiež "fungovali" firemné odbory. "Za ich šéfa sa vyhlásil priamo majiteľ. Pravdaže, nikto sa nesťažoval. Veď za každé slovo ponosy hrozila výpoveď a možnosti nájsť inú prácu v našom regióne sú minimálne," tvrdí Radoslav.Vrátiť sa na Slovensko nemá chuť. "Pracovná kultúra slušných zahraničných spoločností k nám jednoducho ešte nedorazila. A do malej spoločnosti vedenej slovenským podnikateľom by som už nikdy robiť nešiel."
Podobných príkladov je veľa. Eva, pokladníčka z malej predajne potravín v Bratislave, dostáva krátko pred dôchodkom od šéfa len minimálnu mzdu 307 eur a k tomu ďalšiu stovku "na ruku". "Za dvanásťhodinovky na zmeny vrátane sobôt a nedieľ sa mi to zdá málo. Akú mi z toho vypočítajú penziu?" pýta sa.
Filozofiu činnosti malých podnikov kritizuje aj prezident Konfederácie odborových zväzov Miroslav Gazdík. Veľa ich vlastníkov sa snaží udržať zamestnancov na minimálnej mzde a prípadné ďalšie peniaze im dáva iba "bokom". "Dôvod je jasný - čím nižšia mzda, tým nižšie odvody," hovorí. Aj od toho sa podľa neho následne odvíjajú vážne problémy Sociálnej poisťovne, ktorá bez dostatku príjmov nevie riešiť dôchodkový systém či vyplácať nemocenské dávky.Podľa Gazdíka sa tiež v slovenských pomeroch veľmi zdeformoval pojem "závislá práca". Firmy najradšej zamestnávajú "nútených" živnostníkov bez nárokov na dovolenky, stravné lístky a ďalšie zamestnanecké benefity, za ktorých navyše odvody neplatia vôbec. Do štatistík sa pritom nedostane ani jediný pracovný úraz živnostníka vrátane smrteľných. Všetky následky a zdravotné ujmy je odkázaný riešiť sám, v prípade úmrtia nemajú nárok na odškodné ani jeho pozostalí. "Každoročne v apríli robíme na ich počesť pietne zhromaždenie a dozvedáme sa naozaj smutné príbehy," zdôrazňuje.
Mnohé firmy sa prepusteným ľuďom neunúvajú ani vyplatiť zákonné odstupné, keďže vedia, že tí sa ho len sotva budú domáhať súdnou cestou. Problémy zamestnancov by podľa Gazdíka dokázali zmierniť odborové organizácie, na ktorých založenie však zväčša "chýba guráž". "Kde nepôsobia odbory, tam nie je ani spoločenský dohľad a tým aj možnosti upraviť pracovné vzťahy," mieni.
So strachom zamestnancov, najmä v regiónoch s obrovskou nezamestnanosťou, potom podľa neho zamestnávatelia môžu priamo kalkulovať a bez zábran porušovať ich práva. Pri súbežnej nečinnosti súdov, inšpektorátov práce či úradov práce zamestnanci úplne strácajú dôveru v zlepšenie situácie a boja sa vzoprieť, sťažovať, štrajkovať či inak protestovať.
