https://www.pohrebnictvo.sk/vladimir-fabry/

Fábryovci boli známa rodina z Liptovsko-trenčianskeho evanjelického rodu, ktorá sa významne zapísala do dejín Slovenska už v 2 polovici 19 storočia. Jozef Fábry1 (starý otec Vladimíra) bol veľkoobchodník, spolutvorca hospodárskeho centra slovenského národného hnutia v Martine.

Patril medzi zakladateľov Tatra banky a priemyselných podnikov v jej záujmovej sfére, bol členom správnej rady pivovaru, Kníhtlačiarskeho spolku, Tatra nábytku, celulózky, martinskej Sporiteľne. Otvoril vyše 20 obchodov a družstiev. Patril k signatárom Deklarácie slovenského národa, bol aj členom výkonného výboru Slovenskej národnej strany. Mal 6 synov a tri dcéry.

Syn Pavol2 bol tiež právnikom a úspešne pokračoval v podnikateľských aktivitách otca. Oslovil významného architekta Michala Harminca s objednávkou na rodinné sídlo v Bratislave.

Neskôr ho ako odporcu klérofašistického režimu v rokoch 1939 až 1945 väznili a nepohodlným pre vládnu garnitúru sa stal aj po roku 1948, napriek tomu, že bol v roku 1946 vyznamenaný Radom SNP II. triedy.

Vtedy sa jeho syn Vladimír, ktorý bol v tom čase už tiež vyštudovaným právnikom rozhodol, že bude najlepšie, ak celá rodina emigruje do zahraničia. Nová politická situácia na Slovensku totiž neveštila nič dobré. V roku 1948 tak emigrovali do Švajčiarska.

V máji 1945 odišiel do Prahy pracovať na Ministerstvo vnútorného obchodu stal sa osobným tajomníkom ministra Ivana Pietora. Mal však vyššie ambície, túžil sa pracovne dostať do zahraničia, preto prešiel na Ministerstvo zahraničných vecí a už v lete toho istého roka sa stal riadnym pracovníkom sekretariátu Organizácie Spojených národov v New Yorku. Tam aj padlo rozhodnutie o emigrácii celej rodiny do Švajčiarska napriek tomu, alebo aj vďaka tomu, že otec Pavol bol opäť vo väzení, tentoraz komunistickom.

V januári 1949 Vladimír tajne pricestoval z New Yorku do Bratislavy, aby zorganizoval otcov útek z väzenskej nemocnice. Mama so sestrami boli v tom čase už vo Švajčiarsku. Pavlovi Fábrymu sa podarilo z nemocnice ujsť v mníšskom odeve. Spolu s Vladimírom nasadli do malého lietadla a preleteli do Rakúska. (Niektoré zdroje uvádzajú iné spôsoby úteku, v kamione, vlakom v pivnom sude)4. V emigrácii pracoval Dr. Pavol Fábry v Rade slobodného Československa. V roku 1960 zomrel a pochovaný je spolu s ostatnými členmi rodiny na cintoríne v Ženeve.

Vila Fábryovcov
Pôvodne bola postavená pre známeho bratislavského advokáta Pavla Fábryho, je dnes sídlom Veľvyslanectva Ruskej federácie a predstavuje jeden z najvýznamnejších architektonických skvostov bratislavského Starého Mesta.


Po druhej svetovej vojne bola vila znárodnená a slúžila rôznym účelom. Od roku 1945 sa v nej nachádzal Generálny konzulát ZSSR. V roku 1948 bola vila aj s pozemkom odovzdaná do daru Sovietskemu Zväzu, ktorý v nej zriadil Veľvyslanectvo ZSSR. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa budova stala sídlom Veľvyslanectva Ruskej federácie, ktorým zostáva dodnes.

https://presov.korzar.sme.sk/c/23490326/z-chudobneho-chlapca-benesov-minister-a-diplomat-rusinskeho-politika-vymazali-z-historie.html?utm_source=dlvr.it&utm_medium=facebook

Z chudobného chlapca Benešov minister a diplomat. Rusínskeho politika vymazali z histórie
Dostal sa medzi smotánku aj do gulagu.

PREŠOV. Bol ministrom a blízkym spolupracovníkom prezidenta Edvarda Beneša i generála Heliodora Píku. Ako diplomat sa stretával s Winstonom Churchillom či Charlesom de Gaulleom.

Z chudobných pomerov dedinky pri Mukačeve sa Pavel Cibere vypracoval na špičkového európskeho politika a diplomata. Namiesto ocenenia sa dočkal perzekúcií zo strany KGB. Aj jeho vlastná rodina o ňom hovorila len šeptom.

Skončil v gulagu
Vrátiť meno Pavel Cibere do verejného priestoru pomáha aj Kráľová. Opísala nielen jeho vzostup z chudobných pomerov medzi európsku politickú špičku, ale aj jeho pád.

Väznený bol najprv v Lefortovskej väznici v Moskve, kde ho viac ako tri roky zadržiavali a vypočúvali. Odtiaľ ho v roku 1952 poslali do osobitného tábora s mimoriadne tvrdým režimom pre politických väzňov do Dubravského tábora v Mordovskej sovietskej republike.

„Odkiaľ sa dostal aj preto, lebo po Stalinovej smrti neprestal písať listy sovietskemu politickému vedeniu, kým ho odtiaľ neprepustili domov,“ uviedla Kráľová.

veľa je tých osudov...

🙁