Prvá filipínska ružencová revolúcia r. 1986

V roku 1972 sa Filipíny stali totalitnou krajinou. Prezident Ferdinand Edralin Marcos, ktorý už nemohol kandidovať, lebo úrad zastával už dve trojročné obdobia, vo svojej túžbe po moci zlikvidoval slobodu tlače, odstránil opozíciu a s ňou sedemtisíc dôstojníkov a vojakov, rozpustil parlament a dal zatvoriť člena parlamentu Benigna Aquina, ktorý vo väzení ochorel na srdcovú chorobu, ktorá vyžadovala operáciu. Diktátor Marcos mu dovolil odísť do USA s tým, že sa už nikdy nevráti.
Sinou osobnosťou na filipínach bol kardilnál Jaime L. Sin. Všetci ho poslúchali, dokonca aj prezident Marcos, ktorý na kardinálovo naliehanie v roku 1974 prepustil na slobodu niekoľko sto väzňou.
Preto bolo len pochopiteľné, že Marcos chcel zaútočiť aj na Cirkev, ale pre silný odpor kardinála Sina ustúpil so slovami: "Mám dosť svojich problémov. Prečo by som vstupovať do konfliktu s Cirkvou?"
Situácia v krajine sa stávala veľmi napätou. Najmä potom, čo sa do krajiny v r. 1983 z USA vrátil Benigno Aquino, ktorého zastrelili pri vystupovaní z lietadla ešte skôr, ako sa jeho noha dotkla zeme. Jeho smrť prebudlila Filipíncov z apatie.
Na čelo odporu sa postavila vdova po Benignovi Aquinovi, Corazon Aquinová.
Dňa 22.februára 1986 sa v kasárňach obrnili minister obrany Juan Enrilo a generál Fidel Ramos, zástupca veliteľa ozbrojených síl s tristo vojakmi proti diktátorovi Marcosovi. Ten na nich poslal tanky.
U kardinála zazvonil telefón:"Eminencia, musíte nám pomôcť. Ak nám nepomôžete, tak za niekoľko hodín už nebudeme živí."
Kardinál odišiel do svojej kaplnky. Keď sa o pol druha hodiny vrátil, vedel, čo má robiť. Prostredníctvom katolíckeho rozhlasu Veritas vyzval všetkých, aby išli do Aleje zjavenia svätých brániť vzbúrencov.Medzi tanky a kasárne sa na kardinálovu výzvu dostavil dvojmiliónový dav ľudí s ružencom v rukách.
Prišli celé rodiny, kňazi, rehoľné sestry, aby štyri dni a štyri noci stáli na stráži. Okrem toho kardinál vyzval na modlitbu aj rehoľné sestry v troch kontemplatívnych kláštoroch, ktoré sa so zdvihnutými rukami modlili na kardinálov úmysel.
Nepadol ani jeden výstrel. Tanky sa zastavili a velitelia, ktorí mali dať povel na paľbu, volali:"Modlite sa hlasnejšie, nech aj moji vojaci v tanku počujú vašu modlitbu!"
Potom špeciálne jednotky pustili na ľudí plyn, ale vietor sa obrátil a všetok plyn šiel späť na vojakov. Medzi dav pristáli aj vrtuľníky, ale nikto už neútočil, lebo vojakov sa dotkla Božia milosť.
Nakoniec Marcos z krajiny utiekol a Corazon Aquinová bola zvolená za prezidentku.
Kardinál Sin, ale aj ostatní účastníci týchto udalostí, to považovali za zázrak na príhovor Panny Márie.

modlis sa za kotlebu, aby nemusel do basy? pekne od teba, mirecek🙄

Od polovice Druhej svetovej vojny robili spojenecké vojská zvýšený počet náletov na juh Talianska. Nakoľko v okolí San Giovanni Rotondo sa nachádzali zásoby vojnového materiálu nemeckej armády, preto táto lokalita patrila medzi tie, ktoré boli vystavené zvýšenému počtu náletov. San Giovanni Rotondo bolo miestom, kde sa nachádzal kláštor, v ktorom pôsobil svätý páter Pio.
Páter Pio na začiatku vojny uistil svojich farníkov, že počas vojenského konfliktu ani jedna bomba nespôsobí akúkoľvek škodu mestu a jej obyvateľom. Podľa knihy, ktorej autorom je Frank Rega a nesie názov Páter Pio a Amerika, zadokumentoval prípady, na ktorých dokazuje, že vojenské misie majúce cieľ zbombardovať San Giovanni Rotondo neboli z rôznych príčin nikdy úspešné.

Medzi prípadmi menuje tie, ktoré sa nepodarilo ukončiť, pretože náhle prišlo k funkčnému zlyhaniu lietadiel, navigačných systémov, ktoré odklonili lietadla zo zamýšľanej dráhy alebo aj keď prišlo k úspešnému zhodeniu bômb, neprišlo k ich vybuchnutiu. Medzi najpozoruhodnejší prípad patrí ten, kedy piloti hlásili, že počas letu mali zjavenie mnícha, ktorý im prikázal obrátiť lietadlá.

Americký pilot sa s lietadlom nachádzal tesne pred odpálením bomby. Keď zrazu “pilot zbadal pred svojím lietadlom podobizeň mnícha, ktorý na oblohe rukami ukázal gesto, ktorým pilotovi prikázal otočiť lietadlo, vydesený pilot to urobil. Keď pilot podal správu o lete po svojom pristáti na základni, veliteľ misie nariadil, aby bol pilot daný do nemocnice, pretože mal podozrenie, že je vyčerpaný,” píše sa v knihe.

Pilot napriek tomu neprestal na danú príhodu myslieť. Po vojne prišiel do dedinky San Giovanni Rotondo a hovoril ľuďom o tom čo on nazval “lietajúci mních.” Práve tu sa dozvedel o pátrovi Piovi, ktorého rozpoznal v osobnom zjavení.

Skúsenosti s “lietajúcim mníchom” malo čoraz viac pilotov a zostáva pravdou, že sa podarilo počas celej vojny dedinku San Giovanni Rotondo od akejkoľvek škody uchrániť tak, ako to na začiatku prisľúbil páter Pio.

Mirko, ináč všetko v poriadku 😖

... ja si myslim, ze by to mal vydat knizne!!!

🤨

pitu47:

Mirko, ináč všetko v poriadku 😖

ja myslim, ze ako obvykle😂
alebo zeby to uz bol Coronavirus?😳 a on ma z toho tie haluze🤩

Vlado:

... ja si myslim, ze by to mal vydat knizne!!!
🤨

👍 bestseller no. 1 😂

Istý mladý kňaz navštevoval v nemocnici niekoľkých svojich farníkov. Ako prechádzal chodbou, akási mníška ho zastavila a povedala mu:
– “Otče, mohli by ste ísť do tejto miestnosti? Je tam človek na smrteľnej posteli. Bol tu niekoľko dní. Požiadali sme už niekoľkých kňazov, aby tam vošli, ale on ich stále posiela preč. Nechce hovoriť o Ježišovi. A pritom umiera. Mohli by ste ho, prosím, navštíviť?“
Kňaz vošiel dovnútra a zamieril rovno k lôžku pacienta. Chlapík zrazu vybuchol od hnevu a začal mu nadávať. Naštvaný mu povedal:
– “Nechcem mať nič spoločného s vami. Choďte odtiaľto!”
Kňaz mu odpovedal:
– “Dobre,” a vyšiel na chodbu.
Mníška tam stále čakala. Povedala mu:
– “Mohli by ste ísť naspäť?”
Kňaz ale odpovedal:
– “Nechce nič, čo by som mu mohol ponúknuť.“
– “Dajte tomu ešte jednu šancu,” obhajovala sa mníška.
Kňaz neochotne nanovo vstúpil do miestnosti.
– “Nebudem sa vás pýtať, či chcete ísť na spoveď. Nebudem sa vás pýtať, či chcete sväté prijímanie. Ale mohol by som tu len tak sedieť vedľa vašej postele a pomodliť sa Korunku Božieho milosrdenstva?“
Starec odpovedal: “Je mi to jedno. Robte, čo chcete.“





Kňaz si sadol a ticho sa začal modliť slová ruženca: “Pre jeho bolestné utrpenie zmiluj sa nad nami i nad celým svetom. Pre jeho bolestné utrpenie zmiluj sa nad nami i nad celým svetom…“.
Zrazu muž vybuchol a skríkol naňho: “Už prestaňte!”
Prekvapený kňaz pozrel naňho a spýtal sa: “Prečo?“
– “Pretože pre mňa neexistuje žiadne zľutovanie!“
– “A prečo si myslíte, že neexistuje žiadna zľutovanie pre vás?” spýtal sa kňaz.
– “Nezáleží na tom,” zareagoval starec.
Ale kňaz trval na odpovedi: “Prečo si myslíte, že pre vás niet žiadneho zľutovania?“
– “Poviem vám to



: Pred 25 rokmi som pracoval na železnici. Mojou úlohou bolo obsluhovať železničné rampy, keď mal vlak prísť, aby sa zabránilo autám vstúpiť na koľajnice. Ale raz v noci som bol opitý. Nedokázal som ich dať dole, keď sa istý pár a ich tri malé deti v aute ocitli na koľajniciach. Vlak vtedy prišiel a v rýchlosti tade prešiel. Všetci boli okamžite mŕtvi. Bola to moja chyba. Takže pre mňa niet už žiadneho milosrdenstva. Sklamal som. Je koniec.“
Kňaz sediac pozeral na ruženec vo svojich rukách. Nakoniec sa ho spýtal:
– “Kde to bolo?”
Muž mu povedal názov istého poľského mesta. Kňaz pozrel naň a povedal mu:
– “Pred 25 rokmi sa mama a otec vydali na výlet s mojimi súrodencami. Nemohol som ísť s nimi. Prechádzali tým malým mestom. Z akéhosi dôvodu neboli rampy na železničnom priecestí spustené. Ako prekračovali koľajiskom, vlak sa zrazu na nich vyrútil a pozabíjal ich všetkých. V tú noc som stratil celú rodinu.” Zahľadel sa uprene do jeho tváre a povedal mu:
– “Brat môj, Boh ti odpustil. A nielen on, aj ja ti odpúšťam.”
A ten človek si v tom momente uvedomil, že Božia milosť prišla až za ním. Kňaz sa ho spýtal:
– “Mohol by som vás vyspovedať a dať vám Eucharistiu?“
A starec sa vyspovedal a prijal sväté prijímanie. O dva dni nato zomrel. Božie milosrdenstvo vyhralo. Je nekonečné. Príbeh pokračuje však ďalej. Potom, čo kňaz odišiel od starca, vošiel do chodby, aby našiel tú mníšku. No nájsť ju nedokázal. Istý zamestnanec mu na jeho otázku, či u nich niekto taký pracuje, odpovedal:
– “Nezamestnávame tu nijaké mníšky.”




Po celé roky kňaz nevedel, kto bola tá mníška. Nakoniec pricestoval do mesta Vilnius, ktoré bolo miestom, kde žila sv. Faustína. Vošiel do kláštora na omšu tamojších mníšok a keď zbadal obraz sv. Faustíny na stene, okamžite ju spoznal a povedal:
– “Túto mníšku som pred pár rokmi stretol.“
– “Nie, otče, určite nie,” odpovedala mu jedna z mníšok. “Je mŕtva od roku 1938.”
Kňaz si potom uvedomil, že to bola sestra Faustína, ktorá mu povedal, aby vošiel do miestnosti pacienta a neskôr aby sa tam vrátil späť. Zlyhanie nie je konečné. Nie, pokiaľ ho odovzdáš Ježišovi. Ježiš zomrel, ale vstal z mŕtvych a vládne nad svojím stvorením všemohúcou mocou. On riadi všetko na svete a bezpečne nás privádza k večnému životu.

Istý zbožný otec rodiny bol vrúcnym ctiteľom svätého Jozefa. Každý rok na sviatok svätého Jozefa dal ku jeho cti a chvále slúžiť svätú omšu. Vo svojej domácnosti mal obraz tohto svätca, ktorý krásne ozdoboval kvetmi, vencami, sviecami. Tento otec mal troch synov 16 až 20 ročných. Blížil sa sviatok svätého Jozefa. V rodine ako obyčajne nastala veľká oslava. V podvečer tohto sviatku náhle ochorel a zomrel najstarší syn.
Druhý rok sa tak stalo s druhým synom. O rok sa znovu priblížil sviatok svätého Jozefa a zbožný otec rozmýšľal, či by obvyklú slávnosť mal uskutočniť, alebo nie. Bál sa o posledného, najmladšieho syna, aby tiež nezomrel. Tu sa však otcovi zjavil svätý Jozef a povedal: "Syn môj, buď pokojnej mysle. Obaja synovia, ktorí zomreli, boli by ti v neskorších rokoch veľa zármutku spôsobili a boli by nešťastne zomreli. Preto som obom vyprosil predčasnú smrť, dokiaľ boli ešte nevinní a bohabojní. O tretieho syna sa neboj! Ten ti zostane, bude biskupom a dosiahne vysoký vek"! Nato svätý Jozef zmizol.
Rozradostený otec zariadil veľkolepú oslavu na sviatok svätého Jozefa a splnilo sa, čo mu svätý Jozef oznámil. Najmladší syn sa stal znamenitým biskupom!

panenkomariapodsrpenska, vidis?😂

žeby ďalší príznak covid19 😖

skor prizrak Mirkovho dusevneho rozpolozenia😂
mne to skor pripada akoby by bol v nejakej sekte🙄

😂 tak, tak, ale tá sekta je v jeho hlave 😂

🙄

Mozno su tie texty od Mirka. Netraba sa Korony bat, ti co maju zomriet zomru aj tak.
Takze bud sa modlis cely cas, alebo mozes aj oslavovat.

Just so simple as that! Keep cool ...

V polovici 18. storočia žila v Paríži istá dobrá žena, ktorá sa po smrti manžela dostala do veľkej núdze. Vdova mala jediného syna Hubalda, ktorý bol jej pýchou a radosťou. Ubitá chudobou, obeťou a strachom smrteľne ochorela. Zavolala svojho syna k posteli a povedala mu:

– „Hubald, synu, umieram. Chcela by som ti odovzdať svoju poslednú vôľu.“
– „Matka,“ spomenul chlapec, „veď my sme nikdy nemali nič. Ako mi môžeš niečo zanechať?“
– “Mám tú česť nechať ti niečo,” povedala jeho zomierajúca matka a prikázala synovi, aby rukou siahol pod vankúš. Hubald vytiahol ruženec
– „To je to, čo ti zanechávam, syn môj,“ zalapala po dychu matka, „lebo nemám nič iné, len tento ruženec. Na počesť svojej umierajúcej matky sľúb, že sa ho budeš modliť každý deň.“
– “Sľubujem,” povedal Hubald a v jeho očiach sa objavili slzy, “sľubujem, že nikdy nevynechám deň bez ruženca.”

A tak jeho matka naposledy vydýchla. Po pohrebe sa mladý muž v samote a bez peňazí pripojil k armáde a vyslali ho na Krym. Hubald sa ukázal ako dobrý vojak a rýchlo dosiahol vojenskú hodnosť. Vo veku tridsiatich rokov bol povýšený na plukovníka. Bohužiaľ, jeho duchovný život nedržal krok s jeho vojenskou kariérou. V priebehu rokov sa plukovník Hubald postupne vzdal svojho náboženstva a praktizovania svojej viery. Stále však zachovával svoj posvätný sľub, ktorý dal umierajúcej matke a bez ohľadu na to, či bol zaneprázdnený, každý deň si našiel pätnásť minút na to, aby mohol prstami preberať zrnká a modliť sa ruženec.


Niekedy si v ľútosti len tak pomyslel: „Keby matka vedela, čo sa zo mňa stalo! Moje pery sa síce modlia Otčenáš a Zdravas’, ale moja duša stratila vieru a ja som sa stal hriešnikom…“

7. septembra 1855, keď armáda táborila v blízkosti Malakoff počas obliehania Sevastopolu, ležal Hubald vo svojej posteli. Zamýšľal sa nad svojou vierou a hriešnosťou, keď vtom pocítil poklepanie na pleci.
– “Plukovník, ste hore?”
Otočil sa a zbadal armádneho kaplána. Keď mu kňaz potriasol rukou, započul hrkanie ruženca.
– “Som tak rád, že vás vidím modliť sa ruženec, plukovník. Nemyslel som si, že praktizujete túto oddanosť.“
– “Nie, otče. Modlím sa ruženec na pamiatku svojej matky … “ a pokračoval v rozprávaní príbehu.
Dobrý kňaz využil emócie toho okamihu a slovami povzbudenia a útechy ho ubezpečil, že Boh nechce nič iné len odpustenie všetkých jeho hriechov.
– “Plukovník, prečo si neotvoríte svoju dušu v spovedi? Uisťujem vás, že vaše srdce zakúsi pokoj a vyrovnanosť, v ktorú vôbec neveríte.“

Vojak, ktorého sa dotkla táto milosť, pokorne sklonil hlavu a pristúpil k spovedi. Rozpovedal o rokoch v hriešnosti a výčitkách svedomia. Keď kňaz zdvihol ruku počas rozhrešenia, Hubaldovu dušu zaplavila neopísateľná radosť. Kým prežíval tento novoobjavený pocit, zaznela trúbka a krik: “Do zbrane!” Zostavil svoje jednotky a vrhol sa do boja. Bola to tvrdá bitka, muži padali na všetkých stranách, ale o niekoľko hodín neskôr Francúzsko zvíťazilo. Medzi mŕtvymi, ktorých zasiahla smrteľná guľka, bol nájdený plukovník Hubald. Vo vrecku mal ruženec svojej matky. To ruženec mu otvoril nebo…